Ty do prvého radu nepatríš. Ako poznámky trénerov formujú budúcnosť študentov

Mená, ktoré v texte používam, sú oproti skutočnosti zmenené. Ľudia, ktorí mi do článku prispeli svojimi príbehmi, si neželali byť uvedení pod svojimi skutočnými menami a ja ich rozhodnutie úplne rešpektujem.

Už je to dlho, čo som naposledy stála v tanečnej sále, no ten pocit si stále dokážem živo vybaviť. Keď sa obzriem späť na všetky tie roky strávené na tréningoch, vidím množstvo krásnych spomienok, ale aj veľa situácií, z ktorých ma dodnes mrazí.

Ako človek, ktorý vždy citlivo vnímal ľudí aj dianie okolo seba, som vtedy nedokázala len tak mávnuť rukou nad poznámkami trénerov a tréneriek. Mnohé z nich ma skutočne ničili. Až s odstupom rokov som si uvedomila, že problém nebol len vo mne.

Problém je v systéme, v ktorom tanečnej komunite dlhodobo chýbajú dve úplne základné veci: pedagogické vzdelanie trénerov a rešpekt k psychike študentov.

Nedávno sme v rámci nášho diskusného podujatia Bauns Close Friends realizovali prieskum, ktorého sa zúčastnilo štyridsať tanečníkov a tanečníc. Niektoré výsledky boli alarmujúce:

• 63 % respondentov zažilo situáciu, keď tréner hrubo prekročil ich osobné hranice.

• Takmer 80 % uviedlo, že kritika zo strany trénerov bola pre nich demotivujúca alebo dokonca ponižujúca.

  
  

Nemyslím si, že ide len o náhodu. Podľa mňa tieto čísla poukazujú na zásadný problém, ktorý môže zanechať celoživotné traumy alebo minimálne výrazne oslabiť sebavedomie talentovaných tanečníkov a tanečníc.

Je najvyšší čas prestať ignorovať moc, ktorú majú tréneri vo svojich rukách. Už dávno nejde len o tanec (ak oň vôbec niekedy išlo).

Tanec, telo... a čo ďalej?

Tanec je vizuálne umenie. Všetci chceme, aby vystúpenie na javisku alebo vo videu vyzeralo čisto, esteticky a pôsobivo. Lenže pod tlakom na dokonalý výsledok tréneri až príliš často zabúdajú, že pred nimi nestoja nástroje, ale živí ľudia.

V snahe dosiahnuť dokonale synchronizovaný pohyb veľkej skupiny sa z tanečníkov v očiach trénera postupne stávajú figúrky, prostredníctvom ktorých dosiahne svoj cieľ. Hlavne nech všetci tancujú rovnako a ideálne nech nikto príliš nevyčnieva.

Ani neviem spočítať, koľkokrát som zažila, že vyšší tanečníci automaticky skončili v zadných radoch úplne bez ohľadu na to, aké mali schopnosti. A úprimne, už som unavená z toho, ako často sa ten jediný chalan vo formácii postaví doprostred len preto, že je chalan. (A navyše má veľmi pravdepodobne na sebe oveľa pohodlnejší kostým než zvyšok dievčat.)

Ak do tejto umelej šablóny dokonale nezapadáte, či už výškou, hmotnosťou alebo typom postavy, celý systém vás začne vnímať ako estetický problém.

A tento vnútorný tlak na zdanlivo dokonalý vizuál sa veľmi ľahko začne prejavovať navonok. Najprv možno v správaní, no veľmi často aj slovami.

Keď trénerom chýba pedagogické vzdelanie a rešpekt, riešia domnelé nedostatky svojich študentov tým najjednoduchším (a podľa mňa aj najtoxickejším) spôsobom: verejným komentovaním pred ostatnými.

Pritom komentovať niečie telo alebo vzhľad by malo byť absolútne neprípustné.

To, že dnes už (dúfam) len málokto váži svojich študentov alebo ich núti držať drastické diéty, ešte neznamená, že problém zmizol. Len zmenil svoju podobu. Dnes sa skrýva za nenápadnými poznámkami, odsudzujúcimi pohľadmi alebo komentármi pri skúšaní kostýmov.

Tvary a veľkosti

Kostýmy sú samy osebe samostatnou kapitolou.

Bežné obchody síce ponúkajú konfekčné veľkosti, no telá ľudí v tanečnej sále sa do tabuliek jednoducho nezmestia. A je to úplne normálne.

Módny priemysel nám dlhodobo podsúva nereálne predstavy o tom, ako má ľudské telo vyzerať. Ak potom niekomu kostým nesedí (či už je primalý alebo naopak padá) nie je to chyba študenta. Je to organizačné zlyhanie.

Vybíjať si frustráciu na študentovi len preto, že sa kostýmy objednávali na poslednú chvíľu a všetko sa zrazu nestíha, je podľa mňa prejav slabosti. Jediné správne riešenie je začať nazývať veci pravými menami.

Priznajme si otvorene, že bežná konfekčná móda sa často vyrába v nereálnych veľkostiach a nepraktických strihoch. Problém teda nie je v telách študentov, ale v samotnom oblečení.

Ak tréner vytvorí vizuálny koncept, ktorý jeho tanečníkom jednoducho nesedí, mal by ho podľa mňa zmeniť. Myslím si, že schopnosť vnímať, ako sa študenti cítia, patrí medzi úplne základné piliere práce každého trénera.

Moja kamarátka Magda mi nedávno napísala, ako veľmi ju bolelo, že žiadny z trénerov nikdy neprispôsobil jej kostýmy tak, aby jej skutočne sedeli.

„Tancovali sme dve formácie a ani jedny nohavice mi neboli dosť dlhé. Všetkým ostatným sedeli perfektne, len ja som ich mala ako capri nohavice. Pamätám si, že som sa vtedy rozplakala.“

V tom období bola najvyššou tanečníčkou v juniorskej skupine a nikdy nezažila skutočnú podporu zo strany trénerov.

Podľa jej slov by jej vtedy najviac pomohlo už len to, keby to niekoho zaujímalo.

„Chápem, že som bola jediná, ale aj tak mi to neprišlo fér. Myslím si, že som mala právo cítiť sa vo svojom kostýme rovnako dobre ako ostatní.“

Keď mi tieto slová napísala, nemohla som s ňou viac súhlasiť. Jej skúsenosť ma veľmi mrzí a uvedomujem si, že zďaleka nie je jediná.

Sympatie verzus profesionalita

Bolo by naivné myslieť si, že tréner bude mať ku všetkým rovnaký vzťah. Sme ľudia. Medzi niektorými prirodzene fungujú väčšie sympatie než medzi inými.

Lenže vo chvíli, keď človek prijme úlohu trénera, musí nastúpiť profesionalita.

Nikto si nezaslúži uštipačné poznámky ani tiché ignorovanie len preto, že si s trénerom ľudsky nesadol. Keď vám niekto, ku komu vzhliadate vy aj vaši priatelia, dáva najavo, že mu prekážate, musíte mať naozaj veľmi hrubú kožu, aby ste to ustáli. A väčšina mladých ľudí ju jednoducho nemá.

Výsledkom potom často býva, že s tancom úplne skončia, pretože psychická nepohoda za to jednoducho nestojí. A tí, ktorí zostanú, si následky často nesú iným spôsobom. Len málokto totiž dokáže podobné správanie prežiť bez následkov.

So súhlasom svojej kamarátky by som chcela zdieľať ešte jeden príbeh.

So Šárkou nám bolo asi trinásť rokov. Trávili sme jednu z mnohých sobôt v tanečnej sále a skladali súťažnú formáciu. Práve sme vymýšľali prechod medzi dvoma obrazcami. Naša trénerka bývala často podráždená a ani tento deň nebol výnimkou. Ku svojim obľúbencom sa správala veľmi milo. Moja kamarátka však medzi nich nepatrila.

V novovzniknutej formácii sa Šárka dostala do prvého radu. Pod vedením tejto trénerky to pre ňu bolo malé víťazstvo. Ani to sa však nezaobišlo bez uštipačnej poznámky.

„Preboha... Šárka v prvom rade? No, to bude teda niečo.“

Aj po dvanástich rokoch si na túto situáciu obe spomíname ako na moment, ktorý výrazne prispel k tomu, že jej sebavedomie začalo postupne upadať.

Kde sa začína zmena?

Trénerstvo postavené na strachu, protežovaní vybraných ľudí a ponižovaní ostatných nie je prejavom prísnosti, disciplíny ani „prípravy na skutočný život“.

Je to prejav pedagogickej bezradnosti. A vypovedá oveľa viac o samotnom trénerovi než o jeho študentoch. Zdravé prostredie sa buduje prostredníctvom pozitívnej motivácie.

To neznamená, že treba každého neustále chváliť alebo si dokonca komplimenty vymýšľať. Znamená to, že kritika má byť konštruktívna, zameraná na pohyb, techniku alebo výkon. Nikdy nie na identitu, hodnotu či vzhľad tanečníka. Tréner by mal byť tým, kto vytvára prostredie, v ktorom sa chyby považujú za prirodzenú súčasť rastu, nie za dôvod na verejné ponižovanie.

A na záver by som chcela odkázať všetkým, ktorí chodia na tréningy so stiahnutým žalúdkom:

Nemusíte to znášať.

Tanec je nádherný a dnes existuje viac možností než kedykoľvek predtým vybrať si, kde a od koho sa chcete učiť. Ak vám niekto berie radosť z pohybu a útočí na vaše sebavedomie, problém nie je vo vašej citlivosti.

Problém je na druhej strane.

Máte právo odísť tam, kde sa k vám budú správať ako k človeku, nie ako k výkonnej figúrke v niekoho choreografii.